NIeKTO

Povedané len tak v skratke,

vzťahy naše idú k hádke.

Kde tu vietor, kde tu búrka.

Hlavu orla škrtí šnúrka.

Škrtí šnúrka zelená,

čo susedmi je zviazaná.

Ťahá-škrtí, dusí krky,

ironisti robia frky.

Smiechy majú z veci vážnej,

no nenájde sa hlavy vlažnej,

čo by toto zarazila,

a húnske hnáty odrazila.

Od duniacej rieky chladnej,

ponad múry pani hradnej,

obkľučujú našu vlasť.

Rastú ako z lesa chrasť.

Ako to, že možné jesto?

Ako to, že hlavné mesto?

Ja ukázal by jedno gesto,

či je ich sto a či päťsto.

No urobiť to nemôžem,

lebo im len pomôžem.

Za chúďatká budú potom,

ako by ich mlátil drôtom.

No pritom by som riekol iba,

že sa niekde stala chyba.

Že menej viacej znamená.

To čo je? Aká zámena?

Nemôžem to nahlas tvrdiť,

nemôžem s tým nič urobiť.

Zdrali by ma ihneď z kože.

Vytiahli by na mňa nože.

Na poníkoch by ma hnali,

ústa by mi šmirgľom drali.

Ako som to rieknuť vedel.

Ako som to mohol sloviť.

Či mi rozum neuletel?

Také slová na nich stvoriť.

Všetci vidia, čo nám vzali.

A hatlaninu nám sem dali.

Ešte sa im práva máli.

Najradšej by orla vzali.

Do gulášu by ho šupli,

spravili by rakot krumpli.

Aj ústavu by nám zjedli.

Ej, ale či sme ozaj biedni?

Nemáme mi u nich slova,

tam sa pravdy nedovolá.

My sme pre nich ako vzduch.

Horšie, mi sme iba puch.

A tak pod tým knírom hustým.

Zamáva si prstom tlstým.

Spokojne si ďalej hatlá,

Netrápi ho Tatra, Fatra.

Povedané len tak v skratke,

vzťahy naše idú k hádke.

Kde tu vietor, kde tu búrka.

Hlavu orla škrtí šnúrka.