Ahoj krutý svet.
Vítam ťa s otvorenou náručou.
Chrstni mi do tváre jed,
veď krutosť nie je sprevádzaná príčinou .
Popál mi dlane osudom,
rozrež mi šťastím žili.
Maznanie s otravným životom,
toť všetko, len strácanie sily.
Skrytý v tieni minulosti,
opustený, v kúte sám.
Utápaný v úbohosti,
padajúci hnilý trám.
Prebodnutý šípom skazy,
srdce smrťou nakazené.
Stekajú mi čierne slzy,
myslenie mám ochromené.
Stále blúdim po kanáloch,
hľadajúc aj nádej malú.
S rukami až na konároch,
čakám na niečiu chválu.
Oči plné nenávisti.
Hreichy sveta pod nechtami.
Zlostne praskám v prstoch kosti.
Pod železnými obavami.
Prázdne výkrioky do tmy,
prázdne údery do stien.
Bezduché a hlúpe hry,
hlboké náreky, pády do kolien.
Na duši zbytočné útrapy.
Výlevy citov bez úľavy.
Staviam si pred svetom zákopy,
zo starostí vešiam si okovi.
Zapaľujem svieku nádeje,
otváram oči, no nič nevidím.
Nič necítim, nič sa nedeje!
povedz kedy? kedy sa prebudím?
Najhlučnejšie tichá horkých dní.
Njatichšie výkriky z posledných síl.
Najhorší tvária sa bez viny.
Nevinný počuje hučanie píl.
Jeso skaza tohto sveta.
Jesto koniec pekných chvíľ.
Možno by stačila len jediná veta.
No nie! Nič som ňou nezmenil…