Zase rastie v húšti kdesi.
Niečo čierne, čo ma desí.
Rastie, rastie hore-dole.
Nevidieť to v práci v škole.
Naťahuje lačné ruky,
susedovcom kradne struky.
Chabre všetko na čo siahne,
NEVERÍM! – až kam dočiahne.
Veľkí sa len prizerajú,
mocní krčia nad tým plecia.
O všetko nás oberajú,
nachabrali plné vrecia.
Čierne ruky od špiny,
zločinu a lakomosti.
No aj tak sú bez viny,
a u žiadneho štipka cnosti.
Zakrádať sa popod okná,
behať v inom ako v´ svojom.
Žiadna moc ich nie je mocná,
Odpratať ich!
Preč s tým hnojom.
Jedna vec mi stále nedá,
odkiaľ je tu marasť hnedá.
Vyciciava naše krky,
spôsobuje vážne muky.
Mocní sa len obracajú,
zas rukami zalamujú.
Vari je to na ich chrbte?
My sme páni! Vy si trpte!
Čo s tým moja družba milá?
Pomôže nám na nich sila?
Ani kúzla, ani čari…
Ej, či sme len mi somári.
Toto, že nám bolo treba.
Natierať si vzduchom chleba.
A ešte aby ďakovali,
že sa strašne dobre mali.
Keby sme len spolu stáli,
hneď by sme tu upratali.
Ale nie a nie sa spojiť,
môžeme sa potom zbrojiť.
Nepomôžu žiadne slová,
petície ani štrajky.
Pomôže len vláda nová,
pod symbolom našej vlajky.
Mocní sa len obracajú,
zase ruky zalamujú.
Vari je to na ich chrbte?
My sme páni! Vy si trpte.