Slnko brhlí pravé oko,
zima ťahá z pod oblokov.
Skoro ráno, hodín sedem,
do roboty dneska nejdem.
Nežiadam si dneska drinu,
na oddych si púšťam slinu.
Prespím, že sa do sýtosti,
natiahnem si staré kosti.
Veď ja im chýbať nebudem.
Nezbadá to hádam nik!
Dneska doma ostanem,
Ej som ale nezbedník.
Aj tak strašne slabo platia,
iba naše duše tratia.
Cucajú z nás zdravie, silu.
Za našu krv, si kúpia vilu.
Hnaný ako ťažné kone,
Bičom prásk! Padá, stone.
Zaslúžia si otroč vari?
Či sa im utiecť nepodarí?
Nie, veď predsa nieto kam…
Z čoho by sme potom žili?
Vari sám nad útekom premýšľam?
Len mne sa z tela tratia sily?
Len ja tu o česť popytujem?
Len ja to tu kritizujem?
Vari Vám to všetko visí?
Vy chcete žiť ako krysy?
Nežiť. Nemať. Iba robiť.
Ušami si hlavu zdobiť.
Ej, ušami somára,
tá poddajnosť nás ponára.
Pod hladinu čiernej zeme.
Pod úroveň ľudskej rasy.
O čom je to? Toto chceme?
Zúfalstvo mi pleje vlasy.
Keď si v tajme poviem slová,
čo uľavia mi na duši.
Áno, áno. Zas a znova.
Do práce sa ísť sluší.
Teraz už sme uzmierený,
s tým čo nás to stretlo.
Už nie sme ani rozčúlený,
na to čo nám plány pretlo.
Veď to predsa každý musí,
každý ako ja.
Kto sa tomu vyhnúť skúsi,
úcta moja. Bez boja.
No vedz ty červ biedny.
Že neprežiješ ani deň.
A budeš len dúfať, že moment, keď si sa na to vykašlal,
bol iba sen.
Pod hladinu čiernej zeme.
Pod úroveň ľudskej rasy.
O čom je to? Toto chceme?
Zúfalstvo mi pleje vlasy.
Celá debata | RSS tejto debaty